Koľko krát za deň rozmýšľame,
či vhodné oblečenie na sebe máme,
či by niekto išiel s nami do kina,
alebo si sadnúť na pohár vína.
Očakávame, že nás pozve sám,
alebo pekné šaty pochváli nám.
Rozmýšľame o sebe či sme dosť dobrí,
či sme vôbec svojich priateľov hodní.
Či budú sa im páčiť naše nápady,
alebo budú na nás hľadať závady.
Veľakrát sa neskúsime ani opýtať,
a rozhodneme sa súd sami nad sebou vydať.
Že aj tak budeme odmietnutí,
lebo náš nápad je príliš nudný,
že toho druhého vôbec nezaujímame,
okamžite na seba zlý názor máme.
A aj keď konečne naberieme odvahu,
očakávame,
že všetci majú rovnakú povahu.
Túžime po tom aby s nami súhlasili,
aby našu chuť po uznaní uhasili.
Veľakrát sa to však nestane,
dosť často nám niekto povie nie.
Vtedy si povieme že odmietol nás,
vôbec nerozmýšľame nad tým,
že možno len akurát teraz nemal čas.
Povieme si že nás nemá rád,
nechceme pozitívne vysvetlenie si dať.
Vysvetlenie však príde samo,
keď si počkáme,
možno aj hneď ak sa opýtame.
Tiež keď nám niekto nepochváli oblečenie,
máme pre to svoje vlastné vysvetlenie.
Asi sme to dnes dobre neodhadli,
a už nikdy si neoblečieme šaty,
ktoré nám určite sadli.
Možno len niekto dnes nemal dobrú náladu,
vôbec sa nepokúšame vylúštiť túto záhadu.
Skúsme niektoré veci nebrať osobne,
všetci nemusíme sa správať podobne.
Urobme si svoj vlastný svet,
v ktorom negatívneho rozmýšľania o sebe niet.
Autor: Ivana Debrecéniová