Ivana2

Nemocničný denník – deň tretí

Upozornenie: môj denník je písaný realisticky podľa skutočných udalostí. Sú v ňom opisované konkrétne vyšetrenia a časti tela o ktorých pre niekoho môže byť čítanie nepríjemné. Píšem ho však preto, aby sa tí, ktorých niečo podobné čaká, vedeli pripraviť a tiež, ako príbeh do pripravovanej knihy.

Ráno som sa zobudila až o šiestej a moje vnútrotelové pochody fungovali na jednotku s hviezdičkou…
Stihla som teda rannú hygienu ako nič a od siedmej už nedočkavo čakala na vizitu. Samozrejme o ôsmej som si uvedomila, že je víkend…

Lebo nikto dovtedy neprišiel, a cez môj obľúbený reproduktor ohlásili raňajky.
Po včerajších kašičkách v pohárikoch som si bola vedomá, že môžem očakávať iba takú istú kašičku, no tá včerajšia ranná bola celkom chutná, takže som sa tak či tak, tešila. 🍀
😳 Aké však bolo moje sklamanie, keď mi sestrička pri výdajnom okienku na tácku položila iba maličký pohárik bielej kávy a ešte menší pohárik mlieka.
😫 Zamrnčala som v tom momente ako malé dieťa, no sestrička si mnou nenechala zlepšiť náladu, a dokonca sa na moje veľké prekvapenie ani len nepousmiala…
Povedala mi iba: „ Čo by ste chceli, veď zajtra idete na operáciu.“ a viac mi nevenovala pozornosť.
Vypila som teda tie dve tekutiny rýchlejšie, ako by bolo trvalo odniesť ich do izby, a snažila sa nevšímať si, že ma vôbec nezasýtili. 😅

Zabudnúť na hlad a zároveň si skrátiť čas čakania na vizitu, som sa rozhodla pomocou písania o mojom druhom dni pobytu v nemocnici, ktorý ste už pred niekoľkými dňami čítali…

🙏🏻 Na vizitu dnes prekvapivo prišli presne o deviatej dve sestričky a dvaja lekári.
Traja vošli dnu, a jeden pán doktor, ktorý stál jednou nohou v mojej izbe a druhou na chodbe, prehovoril:
„ Pani Debrecéniová, to čo ste sa sestričky večer pýtali…
Budeme vám resekovať pečeň a to, čo máte pri čreve stále nie je isté, čo to je, a či to tam vôbec je.
Urobíme vám teda kompletnú revíziu brušnej dutiny, a uvidíme, čo bude treba robiť.
Aby sme sa mohli venovať aj črevu, ak by bolo treba, potrebujeme aby bolo vyčistené.“

😯Ako to dopovedal, už ich nebolo. Nestihla som ani ústa otvoriť, nie ešte položiť nejakú doplňujúcu otázku…

No keď som sa prebrala zo svojho nemého úžasu, uvedomila som si, že mi vlastne povedal všetko, čo som vedieť potrebovala…🤔

A tak som pokračovala ďalej v písaní. Kým som to dokončila, bol už čas obeda a po neskutočne slabých raňajkách a očakávaní ešte slabšieho obeda, som bola už aj dosť nervózna. Tušila som totiž, že na obed dostanem maximálne čistý vývar z polievky.
Pre svoju nádielku som ani nemala chuť vyštartovať medzi prvými, pretože som sa nechcela tyranizovať pohľadom na naberanie nedeľných obedov ostatným dievčatám. Mali byť rezne, zemiakové kaše, a pečené kuriatka s ryžou.😋

😅 Aj tak som ich však po ceste zopár zahliadla, a tiež dievča, ktoré si nieslo rovnaké poháriky, ako ja včera…
Ľudia ja som jej ich tak veľmi závidela!!! 😱

Dorazila som k výdajnému okienku a čuduj sa svete, tie poháriky naložili aj mne…
To bolo radosti!!! Tak veľmi som sa potešila, že som si celou cestou do izby poskakovala s táckou v rukách. Ale.. iba tak opatrne, aby ani kvapka nevyšla nazmar. 🤗

Pri ich pití som premýšľala, či sa náhodou nepomýlili, keď mi ich dali, ale rozhodla som sa to vôbec neriešiť a užiť si ich čo najviac.
Vedela som, že je to moje posledné jedlo na najbližších minimálne päť a možno aj desať dní…😕

O hodinu neskôr, ma už vo dverách prekvapila sestrička s veľkým džbánom plným priesvitnej tekutiny. 😖
Po svojich predchádzajúcich skúsenostiach s čistením čriev v nemocnici, som očakávala decovú fľaštičku s nápojom čokoládovej chuti. Taký prípravok som dostala pred operáciou pred dvomi rokmi.
No keď som zbadala džbán, zhrozila som sa. Môj gastroenterológ mi zvykne predpisovať šumienky, ktoré sa rozmiešavajú v litri vody.
Večer pred kolonoskopiou sa musia vypiť dva litre a ráno o štvrtej ešte ďalšie dva. Vtip je v tom, že presne toľko, koľko ide dnu, musí zákonite ísť aj von.
Oblial ma pot a s obavou som sa sestričky opýtala: „ To je F…….s? To hádam nie!!“ 🥵
Sestrička mi však odpovedala že nie, že je to niečo úplne iné. Názov si síce nepamätám, no povedala mi, koľko toho musím vypiť…
„ Iba toto. To je všetko. Ale k tomu ešte aspoň dva litre minerálky. Zvládnete to? “ Odpovedala mi.
„ Úplne ako nič. “ Pomyslela som si. 🙈

V duchu som už totiž počítala, že 2 litre v džbáne, plus 2 litre minerálky sú spolu štyri litre tekutiny, ktorá pôjde dnu aj von, a už som sa vopred ľutovala, ako veľmi ma po tejto akcii bude bolieť môj následne kompletne vyštípaný konečník…😱

Po chvíľke ľutovania sa, som sa rozhodla nápoj ochutnať.
Chutil ako kyslý, horký a sladký sirup dokopy. Vlastne nechutil. Vôbec.
Čím viac som ho pila, tým bol odpornejší, a tým viac ma z neho napínalo. 🤢
A úplne najlepšie bolo, že som všetky svoje nedeľné, predoperačné návštevy presedela na záchode.
Zakaždým som vstala asi tak na 3 minúty, aby som sa znovu napila, povedala im, že je to hnus, a zase sa musela vrátiť späť na toaletu. Čakali nejaký čas, ale keď zistili, že je to zbytočné, pobrali sa domov. ☹

Návštevné hodiny skončili o sedemnástej, a ja na vecku o osemnástej.
Osprchovaná, vyčerpaná, vyhladovaná s opičím zadočkom som zaľahla do postele, a bola rozhodnutá spať do rána.
No že budem spať, som si iba myslela…🙉

O hodinu ma zobudila sestrička, že ešte potrebujem klystír…
„ Čože? Po tomto všetkom ešte klystír? To mi do toho boľavého zadku teraz chcete strčiť tú hadicu?!“ Spýtala som sa…

Strčila…Dva krát. 😬
Kým som to znovu vybavila a osprchovala sa, bolo 21:00, a bola som presvedčená, že so spánkom deň pred operáciou teda určite nebudem mať žiadny problém..

Hladná a na totálku vysilená som zaspala okamžite.

😷Po pár minútach ma začal budiť pán anesteziológ.
Prišiel sa so mnou porozprávať o operácii…
V prvom momente mi napadlo, že ak na mňa vytiahne zase tie sprosté psychotesty už naozaj budem zlá, ale čuduj sa svete, nevytiahol.
Prišiel mi povedať, že pred operáciou potrebujem „ KAVAL“.
Ako som sa počas tohto rozhovoru dozvedela, Kaval je veľká ihla, ktorú vám za pomoci sona pichnú do krku a potom nebudete potrebovať po celý čas pobytu v nemocnici ani pri operácii použiť vaše žily na rukách. Cez tento kaval vraj berú krv, podávajú anestézu, všetky lieky a ak by bola potrebná pri operácii transfúzia krvi, bude to s KAVALom oveľa jednoduchšie.
Ja mám svoje žily už po chemoškách dosť biedne, a aj som rozmýšľala sama pre seba či tento nápor vydržia, no netušila som, že existuje aj takáto možnosť…🤔
Prišlo mi to teda ako super nápad a tak som jednoducho súhlasila. No myslela si, že mi ho zavedú zajtra ráno pred operáciou.
Ale kdeže…
Ešte v tej chvíli a v tom stave som sa musela postaviť, a presunúť sa po svojich, ale aj spolu so svojou posteľou niekde o dve poschodia nižšie, kde mi to mali ešte teraz hneď aplikovať.
Šla som teda, iné mi nezostávalo. Uložili ma tam na stôl, tri krát urobili sono krku a ukázali mi, kam to pôjde.
Potom sa začal pripravovať doktor. Bolo to ako vo filme. Dezinfikoval si ruky a celý čas ich držal od seba, až kým mu obliekli sterilný plášť, a potom si začal dezinfikovať inštrumenty. Mala som pocit, že som na pitve zaživa. Fakt…
Keď som sa na neho pozrela, schoval predomnou to, čo mal v ruke a povedal mi: „ Ihlu vám neukážem, lebo si to rozmyslíte…“
Chytila ma mierna panika, ale ešte som sa zasmiala. Potom mi kázali otočiť hlavu na bok a nepohnúť sa. Zakryli mi ju dvomi sterilnými prikrývkami, ktoré mali malý otvor, aby bolo vidieť iba môj krk, a pán doktor začal pracovať.
No „ AAAAAAUUU!!!!!“ To fakt bolelo. A keď skončil, bolel ma celý krk, hrdlo, ucho aj hlava. A k tomu som bola vyhladovaná, vyčerpaná a mala na totálku vyštípaný zadok.
V tejto chvíli som rezignovala, a druhý krát, odkedy mi pani doktorka oznámila, že ma čaká operácia, som sa rozplakala….

Ivana Debrecéniová
18.7.2020