Ivana2

Prvý deň v nemocnici sa neudialo vlastne vôbec nič. Ak nepočítame medzi vyšetrenia meranie teploty a tlaku.

Zobrali mi zdravotnú kartu so všetkými doterajšími vyšetreniami a liečbami, odovzdali mi kľúče od izby, a podstrčili dotazník, v ktorom som mala vypísať presne to isté, čo bolo v karte, ale asi vlastnými slovami. 🙂
Aj keď mi už otázky ohľadom mojich diagnóz, liekov, alergií, prekonaných operácií a zlomenín pripadajú stále viac ako psychotesty, pretože ich už poznám totálne naspamäť, bez mojej karty po ruke sa aj tak vždy cítím trochu stratená.
Zakaždým si totiž ani za svet neviem spomenúť na názvy ako hysterektómia, resekcia colon transversum, či hypotyreóza…
No a hlavne nechápem, načo mi to dávajú vypisovať, keď majú moju kartu?
Nedalo mi to, spýtala som sa…
Sestrička bola veľmi milá, a povedala mi, že oni musia mať vypísaný taký istý papier ako mám v karte, ale s ich hlavičkou…

Rozhodla som sa teda poslúchnuť. Trošku som sa síce pri vypisovaní dotazníka spamäti zapotila, ale keďže sa už blížil čas obeda, nenechala som si tým pokaziť náladu.

Tesne pred obedom som ešte moje mamine tresla, že sa naň veľmi teším, lebo nemocničná strava mi vždy chutila… 🙂
Môže vám to prísť divné, ale naozaj som doteraz vždy dostala jedlo, ktoré sa dalo zjesť…
No tento krát som veru svoj výrok neskutočne oľutovala…

Dostala som oranžovú paradajkovú polievku s krúpami a nasucho pečené rybie filé s nejakou bielou gebuzinou na vrchu. A k tomu varené zemiaky.
Tá polievka, to sa ešte dalo, no druhé nemalo absolútne žiadnu chuť. A nepomohlo mi ani, že som si priniesla so sebou soľničku a svoju nádielku patrične osolila. Ale zjedla som…
Bola som hladná ako pes, a iné mi nezostávalo.

Ako tak nasýtená som odniesla tácku so zjedeným obedom na miesto z ktorého som ju zobrala a potom išla odprevadiť k autu moju maminu, ktorá ma do nemocnice priviezla.

Ako odišla, prišiel Henro. Princ na striebornom Volkswagene, záchranca a hrdina dnešného dňa v jednom, aj s lekvárovými palacinkami!

Pecka!!

Nezdržal sa síce dlho, ale dosť na to, aby stihol zvečniť moje pózovanie s Ivkou v posteli a nastaviť mi stojan na notebook tak, aby som dokázala byť spojená so svetom pohodlne aj z postele.
Ďakujeeeeem Henrooo!! Zase mám za čo. 🙂

Zato máš odo mňa na zajtra pokoj, a môžeš si užiť víkend na rybách, namiesto terigania sa za mnou do nemocnice 😀 Ale len do nedele…😜

Keď odišiel, prišiel za mnou pán doktor. Trošku sa mi rozšírili zreničky, keď na mňa znovu vytiahol už spomínané psychotesty, no rozhodla som sa radšej spolupracovať. 😀

Po vyplnení dotazníka som na neho začala skúšať otázky ohľadom mojej operácie, no povedal, že to musím riešiť s pánom doktorom ktorý ma bude operovať, a ktorý sa určite u mňa zastaví. Minimálne zajtra na vizite.

Tak som skúšala zistiť aspoň to, či náhodou nemám držať bezzvyškovú diétu, ako to je pri kolonoskopii, ktorú som už niekoľkokrát absolvovala, no povedal, že to tiež nevie, a že o tom bude musieť rozhodnúť už spomínaný pán doktor…

S informáciou, že všetky moje dotazy ráno vyriešim som sa dokázala aspoň trošku upokojiť a konečne si sadla k telefónu.

Vôbec som nepredpokladala, že bude zahltený obrovským množstvom správ so želaniami skorého uzdravenia, pretože o mojom odchode do nemocnice vedelo iba zopár mojich najbližších…

No po chvíľke pátrania som už bola v obraze.
Moja super kamoška to o mne capla rovno na facebook…
Bolo mi jasné, že toto mi bez oficiálneho statusu neprejde, no najprv som sa rozhodla odpísať na všetky správy.

Odpisovanie mi dalo poriadne zabrať a strávila som ním všetok čas až dovtedy, kým neprišiel čas večere…

Nadšená a samozrejme znovu hladná, som letela k okienku na vydávanie jedla a postavila sa do radu.

Všetky žienky predo mnou dostali špagety. Juj aj sa mi slinky zbiehali. Tešila som sa skoro rovnako, ako Henrovým palacinkám.

No keď som prišla na rad a povedala číslo svojej izby, sestrička mi na tanier naložila plátok bravčového so šťavou a ryžou.

Hmmm na pohľad nic moc…

Aj som sa nezdržala zamrnčania, že som sa stráááášne tešila na tie špagety, no nepomohlo mi to….😅

A tak som si teda svoj prídel priniesla do svojej izbičky a pustila sa do papkania.

Na moje počudovanie však večera chutila celkom fajn. Zbúchala som ju do piatich minút, a zase sa vrátila k internetu a k písaniu môjho prvého príspevku z nemocnice…

A kým som ho dopísala, bola som už taká unavená, že som sa už zvládla iba odšuchtať do kúpeľne, umyť si zuby, uložiť sa do postele a okamžite zaspať ako malé dieťa…

Ivana Debrecéniová
11.7.2020