Ivana2

Keď som v auguste 2019 po roku liečby z rakoviny hrubého čreva s metastázami na vaječníkoch nastupovala znovu do práce, zastavila sa pri mne kolegyňa, ktorá mi povedala: „ A ty ideš pracovať? To naozaj? Veď my sme ťa už všetci pochovali. Mysleli sme si, že sa už nikdy nevrátiš. No vyzeráš celkom dobre na to, že si už mala byť mŕtva. “

Au…
Celkom dosť ma jej slová v tom okamihu zaboleli.
Aj som sa chvíľu na ňu hnevala, no potom som to pochopila, a začala sa tešiť.
Veď som predsa dostala rok života, ktorý už vlastne nemal byť…

O pár dní neskôr mi presne toto isté pripomenul aj pán doktor, ktorý mi rok predtým nádor našiel..
Bola som u neho na kontrole a povedal, že je naozaj veľmi rád, že som na tom tak, ako som, pretože tomu, že TO prežijem, ani on sám neveril. Rozsah môjho ochorenia, bol totiž veľmi rozsiahly.

A keďže som TO teda prežila, pri týchto slovách som si uvedomila, že som dostala šancu robiť to, čo som vždy chcela…

Už od malička som sa chcela venovať umeniu. Za moje slohové práce som však vždy dostávala dvojky a nevyhrala ani jednu recitačnú súťaž, aj keď som sa na každú jednu poctivo pripravovala.
Chodila som tiež na klavír, kde ma pani učiteľka presvedčila, že som totálne nemehlo tak, že ma učila prstoklad pichaním ostrej ceruzky do prstov.
A nakoniec som síce ukončila literárno-dramatický odbor na Základnej umeleckej škole, no pod tlakom a nedôverou svojho okolia, som svoj plán študovať na umeleckom konzervatóriu vzdala tiež.
Môj detský sen o umeleckej kariére sa vtedy rozplynul a až kým som nedostala rakovinu, som naň úplne zabudla.

Časom sa však začal vo mne formovať iný sen. Sen pomáhať ľuďom…
Tiež sa mi však nedarilo nájsť optimálny spôsob, ako to robiť. A aj keď som to niekoľkokrát skúšala, nikdy to nebolo ono…

Dnes však môžem povedať, že vďaka rakovine, slovám mojej kolegyne a lekára, som dokázala zlúčiť môj vzťah k umeniu a chuť pomáhať tak perfektne, ako sa mi nikdy ani nesnívalo.

Za tento posledný rok sa mi podarilo vydať svoju vlastnú knihu a už mnohým ľuďom, chorým aj zdravým, som prostredníctvom nej mohla pomôcť získať úplne nový pohľad na svoj život.

Mohla som byť tu pre tých, ktorí sa v najhoršom nemali na koho obrátiť a dať každému, kto to potrebuje pocítiť, že v TOm nie je sám…
Že existuje veľké množstvo ľudí, ktorí rakovinu prežili, alebo s ňou bojujú práve teraz. Alebo aj prežívajú čokoľvek iné, čo je častokrát ešte aj oveľa náročnejšie.

Zároveň sa mi podarilo dať mnohým vedieť, že im v liečbe z akéhokoľvek ochorenia veľmi dokáže pomôcť vlastná tvorba a umenie.

Neboli to vždy iba úžasné a skvelé dni, a nešlo všetko zakaždým tak ľahko, ako by som si predstavovala.
No vždy tu bolo niečo, na čo som sa každé ráno tešila.

Mala som radosť zo svojej úžasnej dcéry, ktorá robila veľké pokroky na strednej škole.

Plakala od dojatia, keď mi niekto napísal, ako veľmi mu moja kniha pomohla a neskôr som sa už spolu s Jankou mohla tešiť z úžasnej tvorby ľudí v našej skupinke na sociálnej sieti.

Potom som skákala po strop, keď sa objavil náš Anjel, a rozhodol sa, že nám pomôže pri nákupoch chorým do nemocníc.

Ďalej z každého daru, ktorý nám príšiel v zbierkach pre nemocnice, tiež z každej kúpy mojej knihy.

Neskôr z toho, že sme dokonca mohli pridať ruku k dielu a prostredníctvom tvorby mohli pomôcť aj malému Alexkovi, ktorému sa zo všetkých síl snažilo pomôcť celé Slovensko.
Všetci pre neho tvorili spolu s nami básničky, detičky kreslili nádherné obrázky, posielali svoje fotografie a videá s nádhernými povzbudivými odkazmi a tiež vytvárali jeho meno zo všetkých predmetov, ktoré vo svojej domácnosti našli. Boli to napríklad gombíky, príbory, topánky, oblečenie, zubné kefky, hračky a dokonca aj jedlo. Za túto tvorbu sme potom vďaka nášmu Anjelovi, Alexkovi mohli pomôcť finančne.

Potom prišla obrovská radosť z toho, že som sa mohla stať jednou s krstných mamičiek malej knižky VEĽKEJ POMOCI, a ešte väčšiu radosť som mala z obrovského množstva úžasných ľudí, ktorí sa rozhodli pomáhať spolu s nami.

Následne ma životné príbehy čelnov našej skupinky presvedčili o tom, že tešiť sa zo života vieme v každej situácii a vždy, nech sa deje čokoľvek, existuje niekto, kto je na tom horšie ako sme my sami.

Začali o nás dokonca písať aj noviny, televízie točiť reportáže a neustále sme po nociach vymýšľali nové súťaže a ďalšie projekty nášho združenia.

Naším najnovším projektom sa stal projekt PUTOVNÁ MANDALA, ktorá poputuje po všetkých kaviarňach, cukrárňach a hoteloch po celom Slovensku a možno aj celom svete, aby sa čo najviac ľudí dozvedelo, že tvorbou si naozaj môžu pomôcť zabudnúť na všetky starosti..

A spolu s týmto projektom sme rozbehli aj celosvetový projekt hľadania zástupcov šírenia našej myšlienky v každej krajine našej planéty.

Bol to naozaj nádherný rok, v ktorom som sa popri tomto všetkom veľmi tešila z toho, že som mala pri sebe jedného úžasného človeka, ktorý aj keď ma dokázal mnohokrát neskutočne nahnevať, po celý čas v mojich najhorších chvíľach stál pri mne, a nielenže znášal všetky moje nálady, ale dokázal ma podporiť aj v realizácii vecí, na ktoré by som sama nikdy nenabrala odvahu.
On bol ten, s kým som sa vždy radila keď som nevedela ako ďalej, a aj ten kto ma presvedčil, že zvládnem let padákom, či vyšliapať na Chopok.
Ten, kto bol vždy po ruke, keď som potrebovala niekam vypadnúť, a tiež ten, kto ma dvíhal zo zeme, keď som si myslela, že už nevládzem vstať.
Ten, ktorému aj keď si toto všetko veľmi veľmi vážim, málokedy hovorím: “ ĎAKUJEM Henro.“

Keď na toto všetko takto spätne pozerám, za posledný rok som naozaj dokázala splniť úplne do bodky všetko, o čom som počas svojej prvej liečby snívala. A možno aj viac…

Existujú však veci, s ktorými som sa doteraz nenaučila vyrovnať. A to je zlo, faloš, klamstvo, pretvárka, krivé obvinenia, neférovosť a krutosť správania sa niektorých ľudí.
Napriek tomu, že som tieto situácie už zažila možno aj tisíc krát, vždy ma dokážu príliš zaskočiť a príliš si ich beriem k srdcu.
Hlavne keď sú od ľudí, od ktorých by som to nikdy nečakala.
Viem, že presne toto je tá skúška, ktorú sa musím naučiť zvládnuť, no keďže sa mi to doteraz nepodarilo, môj zdravotný stav sa znovu zhoršil a dnes som musela nastúpiť do nemocnice na operáciu.

S veľkou prevdepodobnosťou ma čaká celý kolotoč liečby odznova, no viem, že všetko dobre dopadne, pretože mám ešte veľké množstvo ďalších plánov, ktoré túžim zrealizovať.
Tentokrát je všetko úplne iné ako prvý krát, pretože som TO už raz prežila.
Som ochotná sa posunúť na ďalšiu novú cestu, ktorá bude ešte oveľa lepšia ako tá doteraz.

Viem, nikdy si človek nie je úplne istý, a každého z nás občas prepadnú pochybnosti, no po tomto roku plnom neskutočne nádherných zážitkov, môžem s istotou povedať, že všetko je tak, ako má byť, a že som už urobila oveľa viac, ako som si sama dokázala predstaviť.
A preto nech by sa stalo čokoľvek, som spokojná, a šťastná.

Nevzdávam sa a chcem spolu s mojou malou Ivkou túto skúšku zvládnuť.

Pozdravujeme vás všetkých z nemocničnej postele, a odkazujeme vám, aby ste nepremárnili ani jediný deň zo svojho života. Aby ste sa nebáli snívať a plniť si svoje sny.
Aby ste mali odvahu hovoriť svojim blízkym všetko, čo cítite a aby ste zdolávali svoje prekážky s úsmevom.
Nebojte sa spievať, tancovať, tvoriť, robiť radosť sami sebe, a tiež všetkým okolo.
Lebo o tom je život.

A hlavne toto všetko, robte už dnes a úplne sa vykašlite na to, čo si o tom kto myslí.

Pretože ak raz budete vedieť povedať, že ste urobili všetko, čo bolo vo vašich silách, budete so sebou spokojní, nech sa deje čokoľvek. :-)❤

10.7.2020
Ivana Debrecéniová