Ivana2

V mojom živote veľa starostí som riešila,
veľmi často som sa na svet mračila.
Na čele sa mi urobili dve vrásky,
no veru, nie je to znak žiadnej krásky.

Pre tieto vrásky nebola som veľmi obľúbená,
tí, čo ma nepoznali, mysleli si,
že som namyslená.
Moji známi prezývku vidlička mi dali,
ale aj tak veľké pochopenie pre mňa mali.

Vedeli, že sa mračím, lebo v mysli riešim problémy,
teraz už viem, že zaťažovala som sa nimi priveľmi.

Často pozerala som sa na ľudí okolo,
obdivovala, že sa vedia tváriť tak svetovo.
Rozmýšľala som,
ako to robia, že sú stále usmiati?
To sú akože každý deň tak dobre vyspatí?

Úsmev rozdávajú na všetky strany,
stále som mala pocit že sa mi marí.
Vždy som chcela byť taká aj ja,
usmiata od včera do zajtra.

Nevedela som však ako to spraviť,
ale po včerajšku sa mi to dúfam začne dariť.

Stretla som sa včera so zamračeným susedom.
A viete čo? Obdarovala som ho svojím úsmevom.
Hlasno som mu povedala dobrý deň,
občas to robím dosť potichu, to už viem.

Ten sused sa mi prvý krát v živote odzdravil,
dokonca aj o rozhovor so mnou záujem prejavil.
Verte mi, v tej chvíli skoro som spadla z nôh,
vôbec som netušila,
aký môj úsmev môže mať osoh.

Dnešná báseň je dosť dlhá viem,
povedať Vám ňou iba toľko chcem,

že ak stretnete niekoho kto sa mračí,
verte, že Váš úsmev úplne stačí,
na to aby dotyčný mal lepší deň,
a že ho budete mať krajší aj Vy,
to Vám zaručujem.

Preto záväzok pre dnešný deň si dávam,
robím to vždy ráno, keď vstávam,
že na každého známeho,
ktorého dnes stretnem,
sa s veľkou radosťou usmejem.

Autor: Ivana Debrecéniová